Zlaté teľa!

Určite mnohí z vás poznajú biblický príbeh o zlatom teľati. Bolo to v čase, keď Mojžiš odišiel na horu Sinaj, aby sa tam stretol s Bohom. Keďže sa dlhší čas, niekoľko dní nevracal, niektorí ľudia z izraelských kmeňov začali reptať, že sa už nevráti, kde je ten jeho Boh, zahynul apod. Mali nutkavú potrebu sa niečomu kľaňať, niečomu, čo si mysleli, že ich spasí. A tak si zo svojich zlatých vecí nesúcich so sebou, ktoré roztavili, urobili zlaté teľa a začali sa mu klaňať, kolo neho tancovať, oslavovať ho. Vytvorili si svoju MODLU! Možno si aj pamätáte, ako s nimi po návrate Mojžiš naložil, ale to už je o inom.

Chcel som tento príbeh využiť ako paralelu, keď sa z falošných predstáv niektorých ľudí utvorí modla, ktorej sa máme všetci klaňať, hoci mnohí z nás veľmi dobre vedia, že nepomáha a nefunguje tak, ako si autori mysleli. Áno, mám na mysli celoplošné, “dobrovoľné” testovanie alias skríning alebo ako chcete, nech si to nazve každý sám. Chcem vám prerozprávať rozhovor zo stretnutia dvoch priateľov, Karola a Samuela, keď sa stretli na chalupe u jedného z nich doma počas obmedzenia pohybu a uzávierky krajiny. Keďže nepíšem, že tento príbeh je reálny, kedy a kde sa stal, aj postavy a ich podoba s reálnymi osobami je vymyslená a čisto náhodná. Len pre istotu. Ak by sa v ňom predsa len niekto videl, je to jeho problém, za cudziu vzťahovačnosť skutočne nemôžem.

Karol vystúpil o 17:30 z autobusu na zľadovateľú cestu. Severák v noci opäť navial sneh na chabo odhrnutú cestu, takže sa mu pôjde ťažšie. Rezko sa vidal po ceste k Samuelovmu domu ležiacemu asi kilometer za dedinou na okraji lesa. Cestou si už hútal myšlienky a otázky, aby nepremárnil čas u neho, nakoľko sa chcel vrátiť ešte posledným autobusom o 19:00 späť.

Samuel bol dostatočne skúsený, vyše 20-ročný manažér, s medicínskym vzdelaním, pracoval v niekoľkých zahraničných firmách a jeho vášňou boli mikróby, infekcie a epidemiológia. Skrátka celý tento mikrosvet, ktorý nám všetkým ztrpčuje život už skoro rok. O to viac si cenil jeho názory, ktoré mu už neraz pomohli v jeho krkolomnom živote. Po asi 15 minútach náročnej chôdze v snehu, spotený zaklopal na jeho dvere. Po asi 3 sekundách začul Samove kroky, ako mu ide otvoriť.

“Ahoj Karči!”

“Ahoj Samko!” Odvetil mu.

“Dlho sme sa nevideli.” Privítal Samo Karola. “Nó, už je tomu štvrtý mesiac, veru.” Prikývol Karol.

“Ako sa máš?” Opýtal sa ho Karol. “Ujde to. Žijem si tu sám, relatívne izolovaný od okolitého sveta, zásoby potravín mám hoc aj na 2-3 týždne. A spojenie so svetom predsa internetom či mobilom zvládnem. A ty ako?” Opýta sa Karola. “Ále, ujde to. Mohlo by to byť vždy lepšie, predsa vieš.” Odpovedal mu.

“Uvaril som nám šípkový čaj, sám som ich v jeseni zbieral. Určite si premrznutý. A za jeden kalíštek si snáď môžeme dať. Jeden dezinfekčný, 0,2 cl predsa takého zdravého chlapa ako si ty nepoloží. A podporí tvorbu interferónu v boji proti vírusom.” Žmurkol na neho Samuel. “Veru ne, ne, nedbám” Zavtipkoval Karol. “Ale viac mi naozaj nenalievaj, chcem sa vrátiť za hodinku posledným autobusom domov.

Dobre, dobre, len tak na prst ako som hovoril.” Štrngli si spolu, zapili dúškom výborného čaju s lesným medom, ktorý Samo dostal od horára a pohodlne sa usadili do kresiel pri kozube. Samuel si všimol trošku pochmúrnu tvár Karola, jeho zvraštené čelo, na ktorom sa mu objavili vrásky a spýtal sa ho: “Tak čo, vrav, čo ťa trápi? Vidím to na tebe.”

“Ále, veď vieš. To neustále non-stop testovanie tými antigénovými testami, čo vymyslel Psycho. Myslel si, že objavil teplú vodu, zachráni tento svet a ľudia ho budú velebiť ako spasiteľa pred tou hnusobou. A Pomazaný mu tíško sekunduje. Ľudia už toho majú plné zuby, samosprávy v krajine sú tiež z toho unavené, že nahrádzajú zdravotnícke služby, miesto toho, aby spravovali obce a mestá, starostovia nadávajú. Testy nie sú také presné respektíve sa majú používať na úplne iný účel, ako sa to robí. Asi nevedia čítať návod na použitie. Celá tá jeho protiepidemická koncepcia nefunguje, skôr je to antikoncepcia, ľudia kapú ako muchy každý deň. Všetci sú frustrovaní z toho, ale nikto nemá v tomto slávičom národe gule sa proti tomu otvorene vzbúriť. Keď mu skúšal Šuflík niečo povedať, čo nie je v súlade so Psychovým názorom, hneď je oheň na streche a kontinuálne hádky s obviňovaním jeden druhého. Unavuje to už a nič nám to neprináša. Povedz mi úprimne, Samko, čo si ty o tom myslíš? Ako je to? Je to naozaj potrebné? Nehovoriac o tom, že ideme testovať deti do škôl. V tom patríme skutočne medzi svetové unikáty. A čo je najhoršie?! Žiadne svetlo na konci tunela, žiadna vízia, len stále toto Psychovo vajatanie. Raz toto, raz ono, nič koncepčného nevidím. Nulová stratégia.” Vychŕlil zo seba Karol. 

Samuel sa na chvíľku zamyslel, zapálil si svoju milovanú fajku, zhlboka sa nadýchol a povedal:

“Rozumiem ti. Budem sa ti to snažiť, čo najpolopatistickejšie vysvetliť, aby si to v skratke pochopil nielen ty, ale aj ostatní ľudia, keď im budeš o tom písať. 

Meraním tlaku krvi sa hypertenzia nelieči! Vôbec! 

Môžeš si ho merať aj 100 x za deň, ak nebudeš brať účinné lieky, je ti to nanič. Chápeš? Nehovoriac o tom, že ten tlak môže byť už o 5 minút iný. Môže ti to pomôcť určiť druh a dávkovanie terapie, ALE NELIEČI! Podobne ako meranie glykémie pri cukrovke.” Karol zostal chvíľu ako obarený, vytreštil oči na Sama a ako keby sa mu po chvíľke rozsvietila v hlave baterka, víťazoslávne sa zmohol len na jedno slovo: “Rozumiem!” Ostal taký šokovaný, mnoho ľudí to nejako podobne cítilo, ale bol to opäť Samo, čo mu pomohol otvoriť oči. On vedel vždy tak udrieť klinec po hlavičke. Neľutoval, že za ním meral toľký kus cesty, aj keby sa len túto vetu dozvedel.

“Dobre, dobre, chápem, nechcem však len stále kritizovať v mojich článkoch, tak čo navrhuješ ty, čo by sa malo robiť?” Opýtal sa ho. 

Samo si potiahol opäť z fajky, ani čo by rozumy odtiaľ bral, vyfúkol modrastý obláčik dymu a povedal: “Vieš, tie antigénové testy vôbec nie sú určené na tento účel, ako sa to Psycho snaží tlačiť ľuďom do hlavy. Žiadne celoplošné, celoštátne testovanie sa ním nerobí nikde na svete. Nikde! Je to mrhanie peniazmi ľudí tohto štátu. Zákernosťou tohto eugenického vírusu je to, že človek môže byť infekčný a roznášať nákazu bez toho, aby o tom vedel, keďže nemá žiadne príznaky. A keď ich už má, tak načo sa mám ísť dať testovať a prípadne nakaziť druhých? To sa nedá pochopiť proste. Antigénové testy sú vhodné do nemocníc, DSS, “horúce“ ohniská nákazy s veľkými počtami chorých v nemocniciach, aby sme vedeli rýchlo zdiagnostikovať, kto je infekčný a nemá ísť do práce, ale má byť izolovaný. A následne by mala byť diagnóza potvrdená PCR testom.” 

“Eugenický vírus?!” Opýtal sa Karol trochu zmätene a rozhorčene. “A ako chceš nazvať vírus, ktorí útočí hlavne na starých, chorých, polymorbídnych, diabetikov, hypertonikov, skrátka ľudí s metabolickým syndrómom X, imunodeficientných či onkologicky chorých ľudí? Normálne zdravý jedinec to zvládne a prekoná infekciu svojim imunitným systémom, ale títo, inou chorobou oslabení ľudia nezvládnu útok tohto vírusu a v konečnom dôsledku ich zabije. Preto eugenický, z môjho pohľadu.”

“A prečo to teda robí?” Spýtal sa Karol.

“Prečo? Skús sa zamyslieť. Prečo dostala neznáma trnavská firma, ktorá mala tisícky eúr nedoplatok na sociálnom poistení zákazku za niekoľko miliónov eúr? Náhoda? A úplne náhodou sedela kedysi Psychova manželka v predstavenstve školy, ktorej bol jedným z majiteľov úplne náhodou aj majiteľ firmy na zakúpenie testov. Žeby peniaze? Dnes má firma cez 73 miliónov eúr obrat a ver mi, zisk je určite minimálne 50%. Robil som v tej brandži 25 rokov. Tak čo asi urobí majiteľ firmy, ktorá dostane ako z neba zákazku za milióny eúr? No predsa ako slušný človek sa podelí o zisk s tými, čo mu to dohodili. Tieto skupinky a zgrupovanie tu boli vždy, od dôb, čo sme žili v jaskyniach. A budú. To je ale o inom, čo môžeme rozobrať niekedy inokedy.” Sarkasticky dodal Samo. “Z tohto mi je naozaj na grc.” Ešte dovetil. “Aj mne, prikývol Karol. “Upláca “svojich” ľudí, aby chodili testovať za 15 eúr na hodinu. A pritom ešte ani nevyplatil zdravotníkom na COVID oddeleniach 7 eurový príplatok, čo mali dostať už za december. Toto je hyenizmus. Je to nefér, diletantské, podlé a úbohé voči tým zdravotníkom, ktorí skutočne sú dennodenne vystavení nákaze pri práci s infekčnými pacientami. To oni, všetky sestry tam, by mali dostať tých 15 eúr na hodinu. A lekári aspoň 25. A nie za priblblé testovanie.” 

„Si sa nejako rozohnil”, povedal Karol. 

“A nemal by som sa? 5 eúr stojí samotný test, ďalších 5 eúr dáva samosprávam zaň, radšej keby kúpil za tých 10 eúr 10 ks FFP2 masiek pre starých ľudí a rozdal im ich domov. Tak ako to robili v Rakúsku či Nemecku. To sú reálne využité peniaze na ochranu rizikových ľudí. A k tomu by som pridal ešte plastové okuliare. Proste uzavrieť všetky 3 brány možného vstupu vírusu do tela. Sliznice očí, úst a nosa. A nie takéto šaškovacie manévre každý víkend s testami. Ale on, Psycho, čo robí? Smeje sa z chudobných ľudí, ktorí sa chcú chrániť a snažia si lacnejšie zadovážiť ochranné pomôcky. On milionár si už nevie obuť topánky biednych. Premiér tejto krajiny sa posmieva z jej vlastných občanov!!! Neuveriteľné!” Odvetil načertený Samuel. 

“A čo sa dá proti tomu robiť? Všetci vedia, že je to nezmysel, ale títo Slavíci sa boja, prikrčia ramená k zemi a zo strachu o stratu práce sa mu radšej podvolia a idú na test.” Namietal Karol. “Pozri, sú tu veľké fabriky, závody s tisíckami zamestnancov. Paradoxne dodržiavaním Psychových opatrení sa dá niekde začať. Načo sú odbory? Ľudia sa prestanú dávať testovať, nebudú môcť chodiť do práce, lebo musia ostať doma a výroba začne stagnovať.“

“Niečo ako štrajk?” Spýtal sa Karol. “Niečo ako generálny štrajk. A myslím si, že potom by Psycho po telefonátoch od pána Makaróna či pani MacRelly rýchlo pochopil, čo má robiť. Tak ako to bolo v lete, keď sme si tu do krajiny vpustili gastarbeiterov z Balkánu. A behom mesiaca a pol začali rásť čísla nakazených. Prečo to asi dovolil? Myslíš, že sa mu to prisnilo?” Opýtal sa schválne Samo. “No dobre, dobre, už nebuď taký rozčertený, chápem ťa. Čo teda robiť? Spýtal sa zvedavo Karol. 

Samuel si znova potiahol z fajky, vyfúkol dym do krúžkov, nadýchol sa a povedal: “Pozri sa, základné pravidlo proti-epidemických opatrení je UZAVRIEŤ OHNISKO NÁKAZY. Rozumieš? To sme mali urobiť už dávno, ako Nemci či Taliani. Ani slávny FC Liverpool si neporadil, Nemci povedali nie a futbalový zápas sa bude hrať v Budapešti. Jednoducho sa mali zavrieť hranice. A každý po príchode do krajiny má ísť do domácej izolácie. Bez rečí. Ak človek nebude chrániť sám seba a bude ešte ohrozovať možnou nákazou aj iných, musí dostať pokutu. Nie naoko. Aspoň 500 eúr. Snáď si to potom takýto ľudia rozmyslia behať po susedoch na návštevy po návrate z Anglicka. A ak ani to nepomôže, tak ich zavrieť do karanténneho centra. Ako v Nemecku, tam takýmto exotom vybudovali detekčné centrum. A šmitec.”

“No si nejaký tvrdý.” Skúsil oponovať Karol.

“Ináč sa nedá. Dnes máme dvojnásobný počet mŕtvych na hlavu ako v Nemecku. Môžeš namietať, že naša populácia je viac chorá, že máme horší zdravotný systém, že máme kratšiu priemernú dĺžku života… O to horšie pre nás, keď starší Nemci umierajú menej ako tí naši. Ale čo povieš na to, že máme v súčasnosti až štvornásobne vyšší počet mŕtvych na hlavu ako v Rusku. Áno v Rusku, z ktorého sa neustále posmievame. V Rusku, kde je zdravotná starostlivosť vraj na omnoho horšej úrovni ako u nás. Ľudia tam v priemere zomierajú o niekoľko rokov skôr. To je pravda. Avšak v prípade COVID-u to neplatí. No a pozri sa, čo ich vakcína Sputnik V dokázala. O tom ti na budúce tiež rozpoviem. Čo teda robíme zle? Nemôžme sa vyhovárať ani na britskú mutáciu. To je ďalšia lož zo strany tejto diletantskej vlády. Veď samotná Británia má so svojou mutáciou menší počet mŕtvych v súčasnosti na hlavu ako my! To je na zamyslenie.” 

“Podľa Psycha je to hoax.” Podpichol Karol. “Hoax?!” Spýtal sa trochu hnevlivo Samo. “Veď ten ani nevie, čo to znamená poriadne. Tu sa každý oháňa anglikanizmami, chcú byť svetoví, in a zabúdajú pritom na normálny preklad, ktorému by porozumela aj 80-ročná babka na Spiši či v Snine. Fáma či blud. To je skutočný preklad. Avšak obávam sa, že v tomto prípade to nie je tomu tak, lebo toto sú fakty, čísla a tie nepustia. Teda žiadne fámy, ani bludy. Holá, smutná realita. Ale čo môžeš čakať od premiéra, ktorý ani nevie spisovne rozprávať. Alebo lockdown. Podľa mňa ani Pomazaný so Psychom nerozumejú presnému významu toho slova, lebo uzávierka štátu by mala vyzerať úplne ináč. Nemôžu tu predsa behať ľudia z čiernych oblastí do svetlejších, menej nakazených a naopak, potom sa vracať späť. To je absolútne neprípustné. Alebo mať plné diaľnice a zápchy. Nonsens. Izolovať tieto okresy. Načo máme tú našu slávnu armádu? Čo robí minister Veľký? Kde je teraz? Pozri sa na Rakúsko. Uzavreli tam ohnisko s Juhoafrickou mutáciou a armáda kontroluje každý vstup a výstup do a z tohto ohniska. Tak sa to robí. Alebo Izrael. Od nich si berme príklad. Ďalej sa u nás nedodržiava karanténa ako sa má. Izolácia už mala byť dávno kontrolovaná. A nie, že len tento týždeň dal Psycho Šuflíkovi z trucu, aby vymyslel a realizoval aplikáciu na jej kontrolu. Čo ribili pol roka? A keď to nezvládne, tak bude opäť vinný za všetko Šuflík. Veď ako inak, však? No proste hnus. Neviem prečo, ale teraz Šuflíkovi verím, že to dotiahne do zdarného konca. Myslím si, že by niekedy stačilo robiť rovnaké opatrenia a veci ako v Nemecku, Francúzsku, Británii či Taliansku. A nevymýšľať vymyslené. Aplikovať overené, skúsené veci.” Samuel si usŕkol z čaju a bafkal ďalej.

“A čo by sme mohli podľa teba ešte robiť lepšie?” Karol kul železo, kým bolo horúce. Takto naštartovaného Samuela už dávno nevidel. Ale bol to on, vždy tak vášnivo zanietený v boji za správnu vec. Takého ho poznal. “Myslím si, že sa u nás nelieči dostatočne tak, ako sa má, tým čo je overené inde v zahraničí.” 

“Čo máš na mysli konkrétne?” 

“Konkrétne? Konkrétne napríklad liekmi ako sú isoprinozín či ivermektín. Aj slovenskí lekári pracujúci v Nemecku nimi bežne liečia a majú dobré výsledky. Alebo bežne v Rakúsku. Preto si myslím, že majú celkovo lepšie čísla. Sú efektívnejší v terapii! Ale čo povieš na to, keď mi povedal osobne môj kamarát, že mu jeden známy profesor vlastne poddávkoval ivermektín. Povedal som mu, že sa akurát tak dobre odčervil, ale na COVID to stačiť nebude. A potom budú tvrdiť, že neúčinkuje. Alebo Dr. Pes, tiež sa mi vidí, že baží len po mediálnej sláve, chce neustále nejaké bezpečnostné štúdie. Najlepšie, ak by boli ešte platené, aspoň 3.000 USD za pacienta. Však? Pritom ivermektínu už bolo použitého cez 3,5 miliardy dávok!! Dobre počuješ. Teda jeho bezpečnosť bola už dávno za 50 rokov od jeho objavenia preukázaná. Aj v kombinácii s antibiotikami. A 33 rokov používania u ľudí. V roku 2015 dostali jeho objavitelia Nobelovu cenu za fyziológiu resp. medicínu. A účinnosť na COVID? Tá bola už v decembri minulého roku vo viac ako 50 štúdiách potvrdená pri COVID pacientoch. Čo chcú stále tí naši experti? A Pomazaný ho schválil len na pol roka, aj to len v nemocnici. A bráni mnohým, čo si ho chcú doviezť, blokáciou na colniciach. Slovom nechutné. A potom čo? Potom nič? Prestaneme ho po pol roku používať? Prečo sa ním bežne lieči vo Francúzku, Taliansku, Nemecku či Rakúsku, len u nás nie? Zase špekulujeme. Myslím si, že je našou morálno-etickou a psou povinnosťou ho dávať COVID pacientom. Úmrtnosť na lôžku je znížená o 50%, pri skoršom podaní je od 70-92%. Čo chceme viac? Šuflík mal aj s Pomazaným už dávno bežať do Zentivy a dojednať, aby ho v Hlohovci pre nás vyrábali. A každý obvodný lekár ho mal okamžite pri potvrdenej infekcii predpisovať. Cena balenia v Indii je okolo 3 eurá. Opäť menej ako stojí jeden antigénový test. To by boli rozumne investované peniaze do ľudí. A nie ako toto, čo vyzerá ako genocída národa. Bože prečo?” Zvolal až kvílivo smutne Samo.

“A potom čo? Dokedy by to malo takto pokračovať? Hovorí Karol. “Dokedy? Aspoň ďalších 4-6 týždňov.” Vraví Samko. “4-6 týždňov?” Vypleští oči Karol. “Teraz ešte?” “Áno, teraz ešte. Bude to fungovať, všade to funguje, len u nás zase nie. Zvláštna to krajina. Potom po tak tvrdej karanténe, hoc aj so zákazom vychádzania od 20:00 – 6:00 by však malo prísť veľké uvoľnenie. Opäť tak ako v iných krajinách. A otvorenie všetkých obchodov a služieb, vrátane reštauračných, či kostolov. To musí potom jednoznačne nasledovať. Ľudia si to zaslúžia.” 

V tom kukučkové hodiny odbili pol siedmej. “Musím sa už pomaly poberať na autobus,” ohlásil Karol. “Hej, choď radšej, cesta bude zafúkaná. No ale ešte jeden kalíštek na cestu, na odvahu a do druhej nohy!” S úsmevom povedal Samo. Po tom všetkom ako to obaja zo seba vyklopili von, Karol ani nenamietal. Vhupol do seba druhý štamprlík, zapil znamenitým šípkovým čajom, pobral si svoje veci z vešiaka, obliekol a pobral sa smerom k východu. Pri dverách sa ešte priateľsky objali a Karol vyšiel do tmavého, studeného večera. Keď bol hádam 15 metrov od domu, začul zrazu ako na neho ešte Samuel volá: “Karči!” Otočil sa a videl ako Samuel so zdvihnutým ukazovákom dohora máva a vraví: “A pamätaj, Z BAŽANTA OROL NIKDY NEBUDE!” Potmehútsky sa uškrnul popod fúzy, otočil sa, vošiel do domu a zabuchol za sebou dvere. Karol na chvíľu ostal zamyslene stáť. Nevedel totiž, či sa má rozplakať alebo smiať. Radšej sa otočil a rezko vykročil zamyslený oproti noci na zastávku. Mal zase o čom premýšľať!